Jakub má 26 rokov a pracuje ako informatik, popritom ešte externe študuje aplikovanú informatiku v Nitre. Venuje sa evanjelickej mládeži v Nitre a takisto vysokoškolskej v Bratislave, kde je aj zamestnaný.

Ste jedným z vedúcich evanjelickej mládeže v Nitre. Koľko vás momentálne dohliada na mládež, každí máte zatriedenú presnú funkciu?

Ten pojem mládež je dosť široký. Stretávame sa síce osobitne dorast aj mládež, ale na väčšine podujatí sme spolu, čiže jedná sa o skupinu detí od konca základnej školy, kedy prechádzajú konfirmáciou (obdoba katolíckej birmovky), až po mladých pracujúcich, ktorí na mládeži vyrástli. Je nás približne 8 vedúcich, ktorí sa venujeme príprave programu a aktivít. To číslo samozrejme je orientačné, pretože nie vždy každý môže. Niektorí z nás si pravidelne pripravujú v piatok biblický výklad, iní sa podieľajú na programe iným spôsobom. Sme skôr skupina priateľov, ktorí spolu trávia čas nie len v piatok večer, kedy mávame spoločne stretnutia, ale aj hocikedy inokedy, či už pri kofole, mini výletoch alebo športových aktivitách.

Vieme, že na školách sa vyučuje náboženská výchova, avšak je to skoro výlučne katolícke učenie viery. Je tento trend už taký, že sa na školách učí aj evanjelický výklad vo väčšej miere ako pred takými 10-15 rokmi?

Keď som chodil na základnú školu, tak každý deň išiel náš farár na jednu zo škôl v Nitre a deti z okolitých škôl prišli na hodinu náboženstva. Ten záujem sa rozhodne nezväčšil a pamätám si, že náš farár veľmi často vravel v kostole, aby rodičia prihlasovali svoje deti na náboženskú výchovu. Ten počet nestúpa a bolo vidno jeho miernu frustráciu z toho, ako vidí počty nitrianskych evanjelikov na papieri, ktorí ale reálne nemajú záujem o zborový život. Momentálne je trend praktikujúcich vieru v našej cirkvi skôr klesavý.

Vediete mládež v Nitre. Čo je základnou náplňou vašich stretnutí a aký je ich obsah?

Mávame pravidelné stretnutia. Ja konkrétne sa venujem mládeži, aj keď na iných akciách, ako letné tábory a „víkendovky“, sme všetky ročníky spolu. To prečo sa stretávame, nie je z nejakej povinnosti, nikto z nás tam nemusí byť, ale je to z túžby byť v spoločenstve ľudí, ktorí veria v to isté. Začíname vždy spoločnými piesňami, alebo ako ich nazývame, chválovými piesňami, ktorých text je skôr modlitbou Bohu ako len obyčajná pieseň. Vždy mávame aj biblický výklad na nejakú tému. Samozrejme nikdy nemôže chýbať aj spoločne strávený večer, či už pri palacinke, bagete alebo čokoľvek inom čo máme radi. Stretávame sa aj na „víkendovkách“, čo je vlastne spoločne strávený víkend, kde takisto máme biblický výklad a chvály. Cez leto napríklad chodievame spoločne na tábory a výlety.

Mávame pravidelné stretnutia. Ja konkrétne sa venujem mládeži, aj keď na iných akciách, ako letné tábory a „víkendovky“, sme všetky ročníky spolu.

Kedy by podľa vás deti mali pristupovať k viere? A v katolíckej cirkvi mi to príde také, že človek(dieťa) sa narodí do katolíckej rodiny a nemá veľa možností rozhodovania, akou cestou ísť. Je v tom evanjelická cirkev viac liberálnejšia?

Môj názor je, že keď rodina žije živú vieru a naozaj veria, že Ježiš za nich zomrel, tak je prirodzené, že chcú, aby ich deti vedeli o Ježišovi a o tom, čo pre nás spravil. Pre kresťana je táto správa najlepšou možnou a toto evanjelium chcú predať aj deťom. Nemyslím si, že je dobré žiť vieru iba kvôli tomu, že musím a viera rozhodne nie je chodenie do kostola, tak ako chodenie do garáže z nás nerobí auto. Z dieťaťa nikdy neurobíme človeka, ktorý verí v Ježiša, musí ho prijať len samo. Koniec koncov sme všetci slobodní, kedykoľvek si môžeme povedať: „Kašlem na to,“ a zabaliť to. V istej miere, tak ako v katolíckej cirkvi, aj v evanjelickej vládne istý typ tradicionalizmu, preto nás aj iné menšie cirkvi nazývajú tradičnými. Nie vždy ľudia, ktorí chodia do kostola, prijali Ježiša do svojho života, ale chodia do kostola, lebo sa to patrí a je to istá forma slovenského folklóru. Toto sa deje aj u nás, takže nemyslím si, že v tomto sme radikálne iní, alebo liberálnejší.

Nie je teda viera preceňovaná? Čo prináša vám osobne?

Myslím, že môže byť často preceňovaná, ako niečo, čo má priniesť blaho mne samotnému. Chodím do kostola a modlím sa k nejakému Bohu, aby som dosiahol svoj úspech a šťastie, možno si uľavil zo svedomia za veci, ktoré robím. V tomto smere je určite preceňovaná a nesprávne pochopená. Pre mňa viera nie je niečo archaické a neosobné, ale je to osobné stretnutie s Bohom, Ježišom, ktorý za mňa kedysi zomrel a jeho smrť za mňa je aktuálna aj dnes. To je pre mňa fakt, ktorý nemôžem prehliadnuť a musím naň reagovať svojím životom, za to čo pre nás Ježiš spravil.

Organizujete nejaké väčšie mládežnícke akcie, až na celoštátnej úrovni?
Samotné zbory nemajú takú kapacitu, aby niečo také na celoštátnej úrovni robili. Naša cirkev je delená do seniorátov, ktoré skoro kopírujú kraje. Na tejto úrovni sa dejú seniorátne stretnutia mládeže a dorastu. Miesto a organizátor sa mení každý rok, takže sa zbory striedajú, ale samozrejme záleží to aj od veľkosti a ochoty zborov, čiže často ich organizoval aj Nitriansky cirkevný zbor. Na celoštátnej úrovni skôr pracujú väčšie evanjelické organizácie ako SEM (spoločenstvo evanjelickej mládeže) alebo EVS (Slovenské evanjelizačné stredisko). Cez leto sa organizuje SEM-fest, čo je mládežnícky festival s hudobnými kapelami, seminármi, workshopmi a inými sprievodnými akciami.

Čo sa týka náboženskej histórie, vediete mladých k jej študovaniu. Hovoria im mená ako Ján Hus, Martin Luther, Filip Melanchton(prípadne 30-ročná vojna), ktoré sú spojené s vašou cirkvou?

Na mládeži sa sústredíme na biblické štúdium a spoznávanie Boha. Pred konfirmáciou, čo je potvrdenie krstu mladých ľudí, chodia deti, alebo už skôr tínedžeri, na dvojročnú prípravu. Preberajú sa tam rôzne témy, ale aj história. Keďže učenie ECAV (Evanjelická cirkev augburského vyznania) je založené na Lutherovom učení, tak na tejto príprave sa aj dosť rozoberá. Nie sú to vyslovene hodiny histórie, ale skôr aby vedeli, čo učí naša cirkev. Avšak sú aj farári, ktorí prepájajú tieto historické udalosti na hodinách s biblickou náukou.

Myslím, že môže byť často preceňovaná, ako niečo, čo má priniesť blaho mne samotnému. Chodím do kostola a modlím sa k nejakému Bohu, aby som dosiahol svoj úspech a šťastie, možno si uľavil zo svedomia za veci, ktoré robím. V tomto smere je určite preceňovaná a nesprávne pochopená. Pre mňa viera nie je niečo archaické a neosobné, ale je to osobné stretnutie s Bohom, Ježišom, ktorý za mňa kedysi zomrel a jeho smrť za mňa je aktuálna aj dnes.

Je dôležité v evanjelickej cirkvi robiť veci podľa nášho vedomia a svedomia?
Nemyslím si, že to je evanjelickou cirkvou, ale celkovo kresťanským učením. V listoch, ktoré písal sv. Pavol, sa hovorí často o svedomí, ako nemáme pokúšať svedomie iných, aj keď je slobodné. Týkalo sa to tej doby, kedy kresťania zažívali slobodu vo svedomí, ale niekoho to mohlo pohoršiť. V biblii sa píše že všetko je dovolené, ale nie všetko je prospešné. Boh nám dal takú slobodu, že naozaj môžeme všetko, ale či to je vyjadrenie jeho prikázania: „Milujte sa“, je druhá vec. Čiže ak moja sloboda vo svedomí ma ublížiť inému, tak moja láska k blížnemu mi to nedovolí. Moje svedomie mi môže dovoliť spraviť len to, čo nerobí zlé druhému.

Moje svedomie mi môže dovoliť spraviť len to, čo nerobí zlé druhému.

Na záver, je vaším cieľom stať sa aj diakonom, prípadne farárom ECAV?

V ECAV diakon nie je to isté, čo v katolíckej cirkvi, nemáme podobnú funkciu, ale áno kedysi som rozmýšľal nad tým byť farár a myslím, že aj skoro každý človek v ECAV, ktorí sa stretol v živote so živým Ježišom, riešil túto otázku v sebe. V ECAV sa stretávam so zvláštnou vecou, že keď človek v kostole hovorí o Bohu živšie, alebo dokonca rád, tak sa stretne s otázkou, či nechceš byť farár, ako keby iba oni mali hovoriť o Bohu. Ježišove prikázanie: „Choďte a robte mi učeníkov“, je univerzálne prikázanie pre každého kresťana.  V ECAV je mnoho príležitostí, ako pracovať s mladými alebo staršími a nebyť farár. Na druhej strane si nesmierne vážim ich prácu, pretože je často nedocenená a 160 hodinový pracovný čas je pre mnohých snom. Tým chcem povedať, že farár nepracuje len jednu hodinu v nedeľu, ako sa mnohí domnievajú, ale sú to hodiny tvrdej práce, ktoré im nikto nezaplatí, ale oni to aj tak nezištne robia.

Viac info o činnosti ECAV tu.

Tomáš Homola