Zdroj foto: NH

Bývalý slovenský hokejový reprezentant a hráč NHL, dnes športový komentátor a policajt Boris Valábik, zavítal na besedu do Nitry. Otázkami, ktoré sa týkali úspechov a pádov patriacich k športovej kariére, ho spovedala vedúca knižnično-informačných služieb Ľudmila Hlavatá. Pomôckou jej bola kniha, ktorá vznikla spoluprácou Borisa Valábika a športového novinára Maroša Szücsa.

Kniha Volali ma bitkár za svoje pomerne krátke obdobie na pultoch kníhkupectiev zaujala čitateľov najmä otvoreným pohľad na život profesionálnych hokejistov. Športovo nezainteresovaným vysvetlila, aké nástrahy a obety musí športovec podstúpiť, ak chce byť úspešný aj v zahraničí. „Vedel som, že môžem opísať autenticky to, čo ten športovec zažíva, tú sínusoidu, ktorú šport prináša, či už vrcholy, alebo pády a mal som to hlavne v čerstvej pamäti po športovej kariére,“ vyjadril sa o knihe Boris Valábik.

Emócie k športu patria.

Témou besedy boli aj emócie, ktoré k športu nepochybne patria. Boris spomenul príhodu z detstva, keď v hneve buchol hokejkou o mantinel, čo sa nepáčilo jeho trénerovi. Keď to neskôr urobil ako profesionálny športovec, iný tréner ho za to pochválil. „Pracuj na tom, je dobre, že ťa to hnevá. Využi to ako motiváciu a zapamätaj si ten pocit, keď si buchol hokejkou o mantinel, čo tomu predchádzalo, aké negatívne emócie si mal v sebe a využi ich,“ hovoril mu tréner. Podľa Borisa by mal mať každý športovec v sebe nejakú prirodzenú agresivitu. Je to vlastnosť, s ktorou sa dá pracovať a športovca dokáže posúvať ďalej.

Emócie sa prejavili aj pri viacerých bitkách na ľade. „Ja som bol trošku známejší tým, že som sa nebál zahodiť rukavice a pobiť sa na ľade,“ hovorí Boris. V knihe vysvetľuje pozadie tejto stránky hokeja. Nevyhol sa ani pamätnej bitke so Zdenom Chárom, s ktorým sú podľa jeho slov stále dobrí kamaráti.

Z hokejistu policajt.

Reč bola aj o dôvodoch, ktoré Borisa viedli k ukončeniu kariéry. Okrem niekoľkých zranení s trvalejšími následkami to bola aj nechuť opäť cestovať a hlavne neistota, ktorú so sebou prináša svet športu. „Ja som nevedel, či podpíšem zmluvu, kde ju podpíšem, ani na ktorom kontinente ju podpíšem. Mohlo sa stať, že prídu tri ponuky za leto a mohlo sa stať, že nepríde ani jedna. Ten športovec to vôbec nemá jednoduché a musí každý deň bojovať o svoje živobytie,“ hovorí Boris. Práve preto sa po športovej kariére rozhodol pre prácu v štátnej správe. Vedel, že prechod zo šialeného tempa hokejového života bude ťažký. Práca v polícii bola podľa neho tou možnosťou, ktorú mu dovoľuje udržiavať fyzickú aktivitu a zároveň mu prináša istoty.

Maturita – formalita?

So smiechom spomína, že ak by nebolo jeho mamy, dnes by ju nemal. V zahraničí totiž začínal ako 17-ročný a skĺbiť hokejovú sezónu so školským rokom a maturitnými skúškami bolo náročné, a v tom veku maturita preňho nebola priorita. „Za to vďačím mojej mame. Ona bola v tejto mojej nerozumnej rovnici tým rozumným činiteľom,“ hovorí Boris. Maturitu si napokon dorobil ako 23-ročný, čo sa dnes ukázalo ako rozumné rozhodnutie. S Borisom Valábikom sa rozprávala aj redaktorka TV Nitrička Zuzana Stryčeková.