Jej domovským klubom je Vojenské športové centrum Dukla Banská Bystrica, vyrastala ale v Nitre, kde sa s atletikou dostala do kontaktu prvýkrát. V chôdzi sa venuje rôznym vzdialenostiam, od 3 km až po 50 km. Práve na krátkej trati 3 km sa jej v polovici júna podarilo dosiahnuť skvelý výkon 12:30,32 min a zlomiť tak slovenský rekord. V tejto disciplíne týmto časom dosiahla aj svetový výkon roka. Rozprávali sme sa s Máriou o tomto jej výbornom výsledku, ako aj o jej plánoch na najbližšie obdobie.
Podarilo sa vám teda zdolať rekord v chôdzi na 3 km. Je to slovenský rekord a aj svetový výkon roka. Ako ste sa po tomto svojom výkone cítili? Mali ste ešte pred začiatkom pretekov nejaký pocit, že sa vám tentokrát môže taký výborný čas podariť?
Veľmi som sa z toho tešila. Mojím cieľom bolo pokoriť svoje osobné maximum a to, že z výsledného času bol nakoniec národný rekord, rekord mítingu a svetový výkon roka som nečakala. Už dva roky som sa snažila prekonať hranicu 12:34, ale stále mi odolávala. Tentokrát mi preteky vyšli podľa predstáv. Na samotnú súťaž som sa tešila, nakoľko som vedela, že budú štartovať rýchle pretekárky ako Anežka Drahotová a Viktória Madarász. To ma motivovalo k tomu, aby som šla čo najrýchlejšie.
Trúfate si tento svoj výkon v najbližšej dobe ešte zlepšiť? Alebo možno by ste boli radšej keby sa vám podarí spraviť nejaký rekord aj na dlhšej trati?
Tento rok sa už nechystám štartovať na 3 km trati, takže si to nechám na ďalší rok. Mojou prioritou je momentálne plne sa venovať príprave na MS, ktoré budú koncom septembra v Katare, kde budem štartovať na 50 km vzdialenosti.
Ktorú disciplínu považujete za svoju najobľúbenejšiu?
Mám rada všetky disciplíny, na ktorých pretekám. Každá je špecifická niečím iným. Dá sa povedať, že 3 a 5 km je taký „chodecký šprint“. 10 a 20 km mi je srdcu blízky, nakoľko som sa dlhé roky špecializovala na túto trať, avšak 50tka mi momentálne vyhovuje asi najviac. Páči sa mi, že je taká dlhá, že sa pri nej dá taktizovať.
Takto o rok nás čakajú OH v Japonsku. Plánujete sa pred nimi špeciálnu prípravu, alebo máte už nejakú tradičnú tréningovú jednotku?
Pred pár dňami som sa vrátila z Tokia, kde som si bola obzrieť trať a vyskúšala som si tréningy v týchto klimatických podmienkach. Viem si už teda predstaviť, čo ma tam bude o rok čakať. Samotnú prípravu na preteky asi meniť nebudeme. Myslím si, že absolvujeme prípravu tak ako každý rok. Chodíme do Tatier na Štrbské pleso, kde sme dva týždne a následne chodíme do mesta Livigno v Taliansku, kde spávame v nadmorskej výške 2100 m n. m. a trénujeme vo výške 1800 m. Keďže Japonsko je ďaleko a je tam časový posun, určite sa pred začatím olympijských hier pôjde na aklimatizačný pobyt.
Prečo ste sa kedysi rozhodli, že sa budete venovať atletike a praktikovať chôdzu?
Navštevovala som základnú školu Nábrežie mládeže, kde sme sa v piatom ročníku delili do tried. Ja som sa veľmi chcela dostať do atletickej triedy. Robili sme prijímacie skúšky, ktoré som síce spravila, no pre veľký počet detí som bola až pod čiarou, nakoniec ma však zobrali. Náš pán učiteľ Marián Páleník chcel, aby sme si vyskúšali všetky atletické disciplíny a mne sa najviac páčili vytrvalostné. Keďže sme chodili na preteky a mali sme svoje družstvo, naším cieľom bolo obsadiť všetky disciplíny. Tak som si vyskúšala aj chôdzu, vtedy som pretekala na 2 kilometre a páčilo sa mi to. To boli moje začiatky s chôdzou. Seriózne som sa jej začala venovať až v deviatom ročníku a venujem sa jej dodnes.
Ste narodená v Nitre, ste ale členkou Dukly Banská Bystrica. Môžete nám nejak opísať, ako ste sa z Nitry dostali do Bystrice? Čo vás k tomu viedlo?
Do Banskej Bystrice som išla študovať na Univerzitu Mateja Bela. V športe som chcela naďalej pokračovať a toto bola najlepšia alternatíva. Matej Spišiak, jeden z mojich trénerov, mi navrhol, že v Bystrici budú na chôdzu najlepšie podmienky a mal pravdu. Dostala som sa do Dukly, kde pôsobím dodnes. Dohodli sme sa na spolupráci s mojím druhým trénerom Martinom Pupišom. A keďže jedného trénera som mala v Nitre, druhého v Bystrici, nikdy som netrénovala sama
Čo by ste odkázali mladým, nádejným atlétom a atlétkam?
Nech robia naplno to, čo ich baví. Nech do toho dávajú všetko, ale hlavne nech to robia pre seba, pre svoje potešenie a nech z toho majú radosť. Je to samozrejme drina, ktorá niekedy bolí, ale to krásne čo sa dá pri športe zažiť je neopísateľné. Mne dal šport do života veľmi veľa. Získala som veľa priateľov, precestovala som svet a som tiež veľmi vďačná zato, že moje hobby je zároveň aj moja práca.
Zdroj foto: Mária Katerinka Czaková
