Nitrania v zahraničí: Paríž, mesto elegancie

Život v najštýlovejšom meste sveta má svoje pre aj proti.

Presvedčila sa o tom aj Martina, ktorá momentálne pracuje v hlavnom meste módy ako junior architekt. Pochádza z mestečka v blízkosti Nitry, pričom v meste pod Zoborom prežila najkrajšie roky života – tie študentské. Po absolvovaní štúdia sa, aspoň zatiaľ, usadila v zahraničí. Nám sa podarilo zistiť, v čom sa Parížania od Nitranov odlišujú, a prečo by sa na Slovensko ešte vrátila.

Pochádzaš z iného mesta, ale Nitru pravidelne navštevuješ. Prečo?

Pochádzam síce zo Šale, no v Nitre som študovala na športovom gymnáziu, vďaka čomu som tu spoznala väčšinu mojich kamarátov, s ktorými som v pravidelnom kontakte doteraz.

Čo ti na Nitre chýba najviac?

Najviac mi chýbajú kamaráti a ešte bezstarostné teenagerské časy. Zo Slovenska mi vo všeobecnosti najviac chýba moja rodina, pocit nebyť niekde cudzinec a jednoduchosť rozprávania v materinskom jazyku.

Prečo si sa rozhodla vycestovať?

Vždy som si chcela vyskúšať život v zahraničí, konkrétne v západnej Európe, kvôli jazykom a skúsenostiam. Bola som k tomu aj odmalička vedená.

V čom je podľa teba rozdielny život ľudí v Paríži a v Nitre?

Rozdielov je veľa. Ja osobne vnímam zatiaľ najväčší rozdiel v zmýšľaní a správaní sa ľudí. Vo Francúzsku sú vo všeobecnosti ľudia milší, najmä v službách. Nikdy sa mi napríklad nestalo, že by som stretla nepríjemnú predavačku, čo je, bohužiaľ, na Slovensku štandard. Ľudia si tu oveľa menej závidia a viac prajú, nepretvarujú sa a neriešia “čo povedia susedia”. Nekladú taký dôraz na materialistické hodnoty a sú oveľa viac kultúrne založení.

Návšteva divadla, galérie, vernisáže alebo koncertu je v Paríži raz do týždňa bežná záležitosť.

Rozdielnosť myslenia sa dá pozorovať aj na výzore a vkuse. Nepomerne menej ľudí tu podstupuje plastické operácie, ženy sa toľko nemaľujú, z oblečenia nekričí značka a celkovo pôsobia menej vulgárne. Keď som sem prišla pôsobilo to na mňa “neupravene”, teraz by som to skôr nazvala prirodzené a zdá sa mi to oveľa príjemnejšie.

Je ešte niečo, čo si si všimla až po odchode do zahraničia?

Vec, ktorú som si uvedomila, až keď som odišla žiť do zahraničia je, že na Slovensku ľudia stále súťažia. Predbiehajú sa v tom, kto má drahšie auto, kabelku, lepší mobil, krajší dom alebo šikovnejšie dieťa. Tiež som to robila, ale som rada, že mi zahraničie v tomto smere otvorilo oči.

Čo momentálne vnímaš ako najväčší problém Nitranov a Parížanov?

Rasizmus a xenofóbia sú veľký problém u nás doma. V Paríži, kde sa ľudia aj skutočne stretnú s inými rasami, kultúrami a vyznaniami, vídam oveľa menej takýchto názorov. Na druhej strane, francúzska byrokracia, čo sa týka všetkých administratívnych záležitostí, je katastrofálna. Na vybavenie hocakého dokladu si počkáte minimálne mesiac, niekedy aj dva roky. Národným športom sú tu štrajky, čo vie výrazne skomplikovať život. Ale to neberiem ako mínus, lebo vyjadriť svoj názor či nesúhlas, je dôležité, inak sa veci nezmenia.

Ako často sa vraciaš domov?

Vraciam sa pravidelne, snažím sa chodiť domov tak raz za dva mesiace.

Plánuješ sa na Slovensko vrátiť na stálo?

Keďže tam mám celú svoju rodinu a som jedináčik, viem, že raz sa budem musieť vrátiť. Zatiaľ mi to ale takto vyhovuje, najmä kvôli vyššie spomenutým rozdielom – nie sú to hodnoty, s ktorými sa stotožňujem a na ktoré sa chcem vo svojom živote zamerať.

V prípade pripomienok alebo námetov na články ma neváhajte kontaktovať na adresu barbora.blaskova@nitrianskyhlasnik.sk

Forgot Password