Predchádzajúci príspevok predstavil Lenku – žienku, ktorá vďaka práci absolvovala námornícky kurz, viac sa dočítate tu. Dnes zavítame do Holandska, krajiny monarchie, kvetov a slobodomyseľnosti. Práve v nej žije 36-ročný Nitran Peter Kubiš. Okrem civilného zamestnania sa venuje svojej vášni, ktorou je hudba. Peter hrá na bicie, gitaru a príležitostne čo-to zaspieva. Ako sám o sebe píše: „Som človek žijúci v realite. Nezaťažujem sa vecami, ktoré ja sám nezmením, snažím sa žiť naplno!“
Kde momentálne žiješ a pracuješ?
Žijem v malom mestečku zvanom Venray. Nachádza sa na juhovýchode Holandska v regióne Limburg. Pracujem vo firme, ktorá sa zaoberá tlačiarňami. Pracujem tam ako upevňovač tlačiarní na palety a realizujem ich následný vývoz.
Aký je tvoj vzťah k Nitre?
K Nitre mám veľmi silné puto, ktoré ma už asi nikdy neopustí. V tom meste som prežil 33 rokov. Zažil som v ňom veľa dobrého, ale aj veľa zlého. Je to mesto, ktoré navždy ostane v mojom srdci.
Čo ti na Nitre chýba najviac?
Chýba mi hlavne rodina, aj keď v Nitre ostal bývať už len môj otec, ale zas aj známi a kamaráti. Taktiež mi chýba ten pocit poznať každý kút a uličku, na ktorú mám vždy nejakú spomienku, či už dobrú alebo zlú. Atmosféra nášho mesta je proste neopísateľná. Chýbajú mi podniky a priatelia, s ktorými sme nemali konkurenciu.
Ako často navštevuješ svoje rodné mesto?
Pravdu povediac, čím ďalej, tým menej chodievam “domov”. Na začiatku som sa snažil dostať sa na Slovensko v každej možnej chvíli, bolo to hlavne kvôli otcovi a v prvom rade kvôli mojej dcérke Barborke. Momentálne sa chystám pozrieť rodinu po roku. Ale zvykol som si na to odlúčenie. Musím však povedať, že okrem otca a dcérky nie je v Nitre a ani na Slovensku vlastne nič, čo by ma ťahalo späť.
Pociťuješ nejaký rozdiel medzi životom v Nitre a v zahraničí?
Pociťujem ho každý deň. Je to tu proste iné. Ľudia, život, architektúra, zvyky a všetko, o čom som nikdy ani nepremýšľal. Tu sa ľudia nezaťažujú hlúposťami ako sú závisť, intrigy, rasizmus a negativita. Pamätám si, keď som pred rokom prišiel domov na Vianoce. Vystúpil som pred obchodným domom na Klokočine, že spravím rýchly nákup a po 5minútach som mal chuť sadnúť do auta a vrátiť sa naspäť do Holandska. Dôvodom bol incident, ktorého som bol svedkom. Predavačka za kasou hovorila platiacej pani, ktorú vlastne ani nepozná, aká je škoda, že ich Hitler všetkých nezabil. Na mysli mala zrejme jej dcéru – malú, kučeravú a trochu kričiacu malú Rómku, ktorá vlastne z môjho pohľadu nebola o moc iná ako ostatné nevychované deti. A pritom bol čas Vianoc – sviatky lásky a porozumenia.
Aký bol dôvod tvojho odchodu do zahraničia?
Dôvodov bolo viac. Keď tak uvažujem, môj odchod nezapríčinila finančná situácia, hoci ani tá nebola ružová. Môj odchod zapríčinila životná situácia, v ktorej som sa nachádzal. Potreboval som z Nitry skrátka vypadnúť. Možno mi to zachránilo život.
Vrátil by si sa znova do Nitry nastálo?
Tak to ani náhodou. Sú tam síce ľudia, s ktorými som vždy rád trávil čas, ale teraz viem, že ma v Nitre sprevádzajú spomienky, ktoré by som najradšej vymazal z hlavy. Takže nie, už by som tam nechcel bývať. Celkovo som tu začal nový život a som tu naozaj spokojný.
Ovládal si pred svojím odchodom jazyk danej krajiny?
Vedel som trochu po anglicky a nemecky. Čo sa týka holandštiny, nemal som ani len predstavu ako ten jazyk vôbec znie. Našťastie, v Holandsku nemajú ľudia problém s angličtinou a s nemčinou. Po holandsky viem stále veľmi málo, a to som tu štvrtý rok. Niekedy si myslím, že sa skôr naučím po japonsky, ale krok po kroku sa k tomu raz hádam dopracujem.
