Snáď každé malé dieťa pozná legendu o kráľovi Svätoplukovi a jeho 3 prútoch. Vedeli ste však, že veľkomoravský pán zanechal svojmu ľudu aj zbraň, ktorá môže ubrániť celé Slovensko? Legenda hovorí, že meč, o ktorom je reč, zakopal vládca pod Zoborom.
Jedného dňa, pred mnohými rokmi v Zoborskom kláštore, mnísi práve zhasínali sviečky, zatvárali brány a pripravovali sa na večer. Nič nenasvedčovalo tomu, že by sa práve tento deň malo stať niečo výnimočné. V tom si tesne pred západom slnka jeden z mníchov všimol, ako na ceste ku kláštoru stojí osamelý jazdec na prekrásnom koni.
„Mal pripásaný dlhý meč a hoci sa stmievalo, rukoväť sa blyšťala. Bola celá zo zlata, vykladaná drahými kameňmi,“ uvádza Zoborský kláštor.
Hoci bol muž v plnej lesklej zbroji a jeho tátoš niesol svojho pána tak, ako sa na ušľachtilého koňa patrí, bolo vidieť, že kôň i jazdec sú na smrť vyčerpaní. Tajomný rytier pristúpil k bráne, svojou čižmou na ňu tri krát zabúchal, no nikto neotváral. Jeden z mníchov počul klopanie a zvolal:
„Bratia, akýsi jazdec stojí pred bránou, isto kráľovský posol, povedal mních. Ale keď otvoril bránu, pred vrátami nebolo nikoho,“ vysvetľuje ZK.
Neznámy bol v tom čase už dávno hlboko v lese. Našiel malú čistinu, kde rozložil oheň. V žiari plameňa sa jagalo jeho honosné oblečenie, ktoré prezrádzalo, že nie je obyčajný posol. „Mal drahé šaty, spona plášťa sa mu jagala, aj ostrohy mal pozlátené,“ informuje Zoborský kláštor.
Pocestný stál dlho vo svetle dvoch vatier, akoby vyčkával, na čo vedel len on. Nadránom, keď vyšla Zornička, priviedol svojho koňa a na mieste ho sťal. Potom zobral svoj drahocenný odev, všetky cennosti a meč. Vyhĺbil obrovskú jamu, do ktorej uložil svojho dlhoročného spoločníka spolu s oblečením a mocnou zbraňou.
„Keď sa rozvidnelo a vrcholec Zobora pozlátilo slnko, schádzal ku kláštoru z hory, ako obyčajný pútnik. Znova zaklopal na bránu kláštora. Otvorte, som priateľ, pútnik bez zbrane! Čo si od nás žiadaš, priateľu? pýtali sa mnísi. Chcem byť vaším bratom a ostať medzi vami!“ uvádza ZK.
Mnísi prijali muža medzi seba. Ich čin sa im vyplatil. Ukázalo sa, že muž je veľmi múdry a sčítaný, žil s nimi až kým mu neobeleli vlasy. Tesne pred smrťou vyzradil svoje tajomstvo, ktoré ho dlho ťažilo. „Ja som kráľ Svätopluk,“ vyriekol muž a hneď na to skonal. V kláštore nastal obrovský smútok. Po 7 západoch slnka vyniesli mnísi telo kráľa na temeno Zobora. V čisto bielom súkne ho uložili do vytesaného hrobu. Namiesto mohyly položili na jeho hrob ploský kameň. Kráľ si neželal, aby niekto vedel, kde je pochovaný. Traduje sa, že keď Svätoplukov národ vstúpil do vojny za slobodu, počuli ľudia zvláštny cvengot z úpätia kopca. To zakopaný meč najväčšieho kráľa dával najavo svoju prítomnosť.
„Vraj ho mnohí hrdinovia slovenského národa už našli, bojovali s ním za vlasť a vždy po víťazstve ho zas uložili naspäť, aby ho mohli ďalšie generácie použiť pri ohrození,“ vysvetľuje ZK.
