Podľa knihy Historky spod Nitrianskeho hradu sa písal rok 1461. Na Nitru padal večer a miestny hostinec na dnešnej križovatke Hornozoborskej a Kláštornej cesty praskal vo švíkoch. Pocestní sa zastavili na kus reči, vína, zábavy alebo len hľadali oddych po náročnej ceste krajinou. Sychravé počasie ich neodradilo od bujarej zábavy, skôr naopak, pili a jedli, čo im hrdlo ráčilo. Hostinský Jakub nevedel kam skôr skočiť, zamestnaná bola aj jeho žena Žofia a ich syn Ján. Jediný kto v ten večer z rodiny nepomáhal, bola dcéra Mária, ktorá ležala s horúčkou v posteli.
Práve to jej zachránilo život.
Do ich pohostinstva totiž prišla skupina 3 zbojníkov pod vedením Buroňa – bývalého bratríka. Hnutie bratríkov kedysi slúžilo husitskému hnutiu. Po ich porážke však začalo veľa bývalých členov rabovať a plieniť okolitú krajinu, výnimkou nebol ani Buroň.
Zbojníci počkali, kým hostinec stíchne a miestni štamgasti sa poberú, mnohokrát aj po štvornožky, domov. Akonáhle nebolo naokolo veľa ľudí, začalo besnenie. Prvý zbojník zabil sekerou krčmárovho syna Jána, ktorý šiel von vyprevadiť benediktínskych mníchov. Další dvaja sa postarali o hostinského Jakuba a jeho ženu Žofiu. Buroň pri ich vraždení ani okom nepohol, jeho duša zľutovanie nepoznala, zažil priveľa zlého. Zlo mu vrástlo do kostí.
Na rad prišlo rabovanie, v kase však našiel len pár drobných. Rozčúlený začal sliediť po dome, kde objavil krásnu maľovanú truhlicu. Keď ju otvoril, na jej dne ležal Jakubov zisk – strieborné mince. V tej istej izbe v horúčkach ležala aj Mária. Zbojníci ju však nezabili.
„Čo nás po nej, veď tá už zaiste sama putuje na onen svet aj bez nášho pričinenia,“ píše sa v knihe Historky spod Nitrianskeho hradu.
Dievča však na chorobu nezomrelo. Ráno prišlo do krčmy niekoľko miestnych, keď uvideli mŕtve telá, zhrozili sa nad stratou svojich priateľov. Mladej Márie sa ujali mnísi a uzdravili ju. Z nešťastnej noci si všetko pamätala, no strach a horúčka ju pripútali k lôžku a svojej rodine pomôcť nedokázala. Z hostinca sa odsťahovala, navždy. Nikdy sa tam už nevrátila.
Do dnešných dní môžeme na mieste, kde stál jej domov počuť tichý plač dievčaťa a Buroňove vyčíňanie.
