Nitrianski muzikanti: Edit Andel vol. 2

Druhá časť rozhovoru s nitrianskou speváčkou prezrádza omnoho viac zo zákulisia hudby.

Edit Andel – speváčka, učiteľka angličtiny a mama na plný úväzok odpovedá na naše ďalšie otázky.

Ovládaš okrem svojho hlasu aj iný hudobný nástroj?

Žiadny nástroj neovládam na vysokej úrovni. Na základnej som chodila na klavír, ale akosi som si ho dostatočne neobľúbila. Viem zahrať nejaké detské pesničky na flaute, a ovládam dva druhy rytmov na bicích, takže žiadna sláva.

Pri akom hudobnom nástroji vznikajú tvoje piesne?

Moje pesničky vznikajú najviac pri gitare a tiež na nej doprovodne hrám na koncertoch, žiadne sólička – to prenechávam šikovnejším muzikantom ako som ja.

Aké lokality si vďaka hudbe navštívila?

Najviac sme koncertovali po Slovensku, občas v Českej republike a najďalej asi vo Viedni na medzinárodnej súťaži kapiel.

Zažili ste s kapelou nejaké úsmevné situácie?

S kapelou sme zažili veľa vtipných situácií, najmä v Rosiciach u Brna, kde sa konal posledný festival pod hradom. Okrem kapiel sa večer konalo divadelné predstavenie, ktoré náš basgitarista Sixo mierne komentoval z hľadiska, takže sa stal jeho pridanou hodnotou. Ja som si zasa ráno hľadala kabelku s dokladmi a peňaženkou, ktorú som v dobrej nálade hodila do prívesu, v ktorom sme mali hudobné nástroje. Len som si to akosi nepamätala, tak som mierne panikárila, že som všetko stratila. Sixo s Maťom odbiehali v ten istý večer do kasína a vždy sa vrátili s výhrou, za ktorú si išli kúpiť niečo do čajovne v areáli festivalu, do ktorej Martin doslova “vpadol” rovno ako klát (keď sa potkol o sokel dverí čajovne), všetci návštevníci v tej chvíli zmeraveli.

Máš okrem hudby aj iné koníčky?

Milujem všetko, čo súvisí s umením. Rada si pozriem dobrý film, divadelné predstavenie, koncert, výstavu. Rada fotím, aj keď je to stále na amatérskej úrovni. A obdivujem architektúru, najmä staré kostoly, či hrady. V rámci pohybu, rada chodím na prechádzky, plávať ale úplne najradšej si zatancujem – hocikde a hocikedy! Koníček, ktorý mám teraz v úzadí je cestovanie. Naposledy sa to podarilo po dlhom čase, keď som išla v septembri natáčať klip do Talianska na tri dni. Cítila som sa výborne nielen pri natáčaní, ale aj blúdiac po uličkách Modeny. Vychutnávala som si taliansku atmosféru, vibrácie mesta, jedlo a pitie. Chcela by som ešte “pocestovať” viac. Najďalej v živote som bola v Kanade za sestrou, ktorá tam žije. Boli to azda moje najkrajšie letné prázdniny, veľa sme cestovali. Okrem Toronta som navštívila Niagarské vodopády, národný park Algonquin, Ottawu, Quebec, Montreal, Cobourg pri jazere Ontario a v rôzne časti mesta Toronto. Kanada ma očarila najmä svojou prírodou, čistotou, tolerantnými ľuďmi, multikulturalizmom, ale najmä tým, ako európsky “voňala”.

Ako je možné skĺbiť život muzikanta s bežným životom?

Tak toto naozaj neviem, lebo nie som muzikant, ktorý každý týždeň koncertuje. Ja skôr žijem bežným spôsobom a občas z reality uniknem k hudbe. Každý potrebuje popri práci ešte niečo, čo ho aj inak napĺňa a kde sa môže vyventilovať, odreagovať, realizovať. Možno, keby ma koncertovanie živilo, tak by som súkromne učila angličtinu, ktovie? Ale určite by som potrebovala niekoho, kto by mi postrážil malé deti, aby som si niekde mohla večer zahrať. Takže organizačne by to bolo náročnejšie, neviem posúdiť. Skĺbiť sa dá zrejme všetko, ak to človek naozaj chce.

Prvú časť rozhovoru môžete nájsť, tu.

V prípade pripomienok alebo námetov na články ma neváhajte kontaktovať na adresu barbora.blaskova@nitrianskyhlasnik.sk

Forgot Password