Nitrianski muzikanti: Peter Kubiš

Nitrianska punková scéna je stále nažive. Zažili ste ju v plnom rozkvete?

Peter Kubiš, člen kapely Zhoda Náhod a Venco Band odpovedá na naše otázky. Okrem toho, že hrá na bicie, spieva, ovláda hru na gitare a ako správny vyznávač punku miluje husle. Tento rodený Nitran žije momentálne v Holandsku. Článok o živote v cudzej krajine z jeho pohľadu môžete nájsť tu. Sám o sebe píše, že ho ľudia buď nenávidia, alebo milujú a že si priateľov vyberá. Čo všetko nám povedal o nitrianskej hudobnej scéne a svojom pestrom hudobnom živote, sa dočítate nižšie.

Kedy a prečo si sa začal venovať hudbe?

Keď si na to dobre spomínam, spieval som pani učiteľkám už v škôlke. Potom som ako prvák na ZŠ asi pól roka chodieval na husle. Ale tak serióznejšie sa zaujímam o hudbu od piateho ročníka na základnej škole. Mal som cca dvanásť rokov, keď mi otec ukázal dva akordy na gitare – Em a D, z ktorých som vlastne onedlho spravil svoju úplne prvú pesničku s názvom Sám pozerám.

Čo pre teba hudba znamená?

Všetko. Absolútne všetko. Hudba ovplyvňuje a teraz už viem, že vždy ovplyvňovala môj život. Keď bolo treba, tak ma upokojila, povzbudila, motivovala či nabudila. Pri tvorení hudby cítim niečo iné ako pri počúvaní svojich obľúbených skladieb. Moje piesne sú pre mňa ako reč. Prihováram sa k ľuďom a vťahujem ich do deja môjho života. Na moje pesničky si určite z chuti nezatancuješ, ale zanechajú v človeku spomienku. Jednoducho povedané, bez hudby by som nechcel žiť.

Aký hudobný nástroj ovládaš?

Tak ovládam ako ovládam. Nie som určite žiadny virtuóz, ale pri tvorení hudby som vždy chcel byť sebestačný a kreatívny, tak som postupne prešiel od gitary, bassgitary, klavíru, huslí, flauty a ukulele až po bicie. Najviac sa venujem gitare a bicím, ktorým sa venujem od roku 2000. Milujem však husle, tie sú podľa mňa najkrajší nástroj. Mne už zostáva len naučiť sa na benjo. To ma vždy fascinovalo.

Aké krajiny si vďaka hudbe navštívil?

Keďže nie som žiadna superstar a ani princezná popu, tak nejaké veľké svetové turné som nezažil, ale často sme so Zhodou chodievali hrávať do Čiech – hlavne do Prahy. Hrali sme aj vo Viedni, väčšinou som sa však pohyboval na území Slovenska. Hrávalo sa kade tade, či už so Zhodou Náhod alebo Venco Bandom.

Čo podľa teba hudba človeku dáva a prečo je dobré sa jej venovať?

Hudba podľa môjho názoru vplýva na každého človeka inak. V globále však hudba inšpiruje, učí, udáva štýl, módu, poúča a upokojuje. Vychovávala nás a bude vychovávať aj naše deti. Hudbu treba vnímať nie len ušami, ale aj srdcom. Pieseň je taký istý nesmrteľný odkaz pre budúce generácie, ako aj maľba či monumentálna stavba.

Ako by si opísal hudobnú scénu na Slovensku?

O našej hudobnej scéne by som mohol napísať knihu. Dospieval som v Starej pekárni a Valašskom šenku. Všetci hudobníci presne vedia, že deväťdesiat percent nitrianskych muzikantov sa tam pravidelne stretávalo. Neviem ako to teraz v Nitre vyzerá, ale moju generáciu kapiel poznám dokonale a s pokojným svedomím môžem povedať, že na to, aké je Nitra malé mesto, má na Slovensku najsilnejšiu a najkvalitnejšiu produkciu kapiel. Myslím si, že v republike nie je mesto s väčším počtom známych a úspešných kapiel. Určite by som chcel všetkým odkázať, že som a vždy som bol hrdý na nitriansku hudobnú scénu.

Je možné skĺbiť každodenný život so životom muzikanta?

Životu muzikanta rozumie podľa mňa len muzikant. Často som sa kvôli hudbe cítil nepochopený a veľakrát som sa k ľuďom správal zle, možno až arogantne. Samozrejme, nie všetci hudobníci žijú tak ako ja, ale štýl života je u mnohých hudobníkov podobný. Časté večierky, koncerty, skúšky, nahrávanie atď. Môžem povedať, že je naozaj ťažké žiť hudobnícky život, popri tom zarábať peniaze a venovať sa rodine. Nie každý to dokáže. Pred pár rokmi som napríklad pracoval ako kuriér a popri práci som mal nahrávacie štúdio. Hral som vtedy v dvoch kapelách, plus som nahrával svoj sólo album. Vtedy som si to vôbec neuvedomoval, ale psychicky som to nezvládol. Dosť to ovplyvnilo môj osobný život. Teraz po pár rokoch je už všetko ok.

Aké máš ešte koníčky?

Okrem hudby som bol vždy aj športovo naladený a dodnes sú veľkými rivalmi moje kolieskové korčule a moje hudobné nástroje. Na korčuliach som doslova vyrástol. Niekedy mám pocit, že najprv som korčuľoval a potom som sa naučil chodiť. Tiež veľmi rád kreslím a maľujem.

V prípade pripomienok alebo námetov na články ma neváhajte kontaktovať na adresu barbora.blaskova@nitrianskyhlasnik.sk

Forgot Password