„Pomoc ľuďom v núdzi ma napĺňa,“ hovorí záchranár Tomáš

Tomáš Idešic hovorí o uplynulých mesiacoch ako o náročnejších. Ak tvrdí, prácu si vybral sám. Rozhovor so študentom urgentnej zdravotnej starostlivosti vám prezradí, ako vyzerá deň záchranára v teréne.

Už niekoľko rokov ste členom Centrálnej záchrannej služby. Aké zmeny vám priniesli posledné mesiace?

Spolu s kolegami z Centrálnej záchrannej služby sme pôsobili na viacerých miestach. Boli medzi nimi Nemocnica Malacky, karanténne stredisko v Piešťanoch aj v bratislavskom internáte Družba. Okrem toho naša organizácia pôsobila aj vo Fakultnej nemocnici Trnava, taktiež v triediacom stane a v ďalších karanténnych strediskách ako napríklad Senica – Kunov.

Keď „obyčajný“ človek vidí zábery z týchto miest, nevie si asi celkom predstaviť, čo všetko takáto práca obnáša…

Väčšinou sme počas bežného dňa boli k dispozícii, ako sa vraví, 24 hodín denne/7 dní v týždni. Náplňou mojej práce bolo prijímanie a triedenie repatriantov. V podobe dennej komunikáície sme boli k dispozícii pozitívne testovaným. Telefonovali sme s nimi ohľadom ich zdravotného stavu, merania teploty a príznakov. 

Stretli ste sa počas práce so životným príbehom, ktorý vám utkvel v pamäti?

Najviac ma zaujal príbeh pozitívne testovanej ženy z karanténneho strediska z Piešťan, ktorá mala zo sebou dve malé deti, ktoré boli negatívne. Cez telefonický rozhovor sme spolu riešil prevoz domov. Bolo to veľmi ťažké ako pre ňu, tak aj pre mňa, pretože som chápal, čo zažíva. Bolo mi ich naozaj ľúto a vždy som jej vyšiel v ústrety, či už v kúpe plienok alebo iných vecí, ktoré potrebovala.

Ako zvládate taký nápor rôznych situácií psychicky, ale aj fyzicky? 

Fyzicky to pre mňa nebolo náročné, skôr psychicky. Počas pandémie to bolo naozaj ťažké, keďže veci sa menili z minúty na minútu a niekedy sa k nám informácie dostávali až ako k posledným, ale zvládli sme to.

Psychicky ťažké okamihy som zažil počas pôsobenia v Centrálnej záchrannej službe, kde sme v Dunajskej Lužnej pátrali po 27-ročnom chlapcovi, ktorý bol už týždeň nezvestný. Náročné na psychiku bolo to, že sa volal ako ja, bol aj v rovnakom veku a nakoniec sme ho našli bez známok života. Museli sme to oznámiť rodine, ktorá čakala, že ho nájdeme živého a zdravého. Vtedy bolo pre mňa veľmi ťažké vidieť smútok a žiaľ v očiach rodičov. Priznám sa, že aj ja som mal so sebou čo robiť.

Čo vám v takých situáciách pomáha?

Na zvládnutie psychického náporu u mňa najviac funguje čas strávený s priateľkou, ktorá je zároveň aj mojou spolužiačkou, alebo čas strávený v prírode. A dobrá hudba, pri nej viem úplne vypnúť.

Som šéfredaktorkou Nitrianskeho hlásnika, ktorý tvorí tím mladých ľudí zaujímajúcich sa o aktuálne dianie a mapujúcich novinky z Nitry a okolia. Sme súčasťou televízie Nitrička, vďaka ktorej podchytávame dianie nielen prostredníctvom online sveta, ale témy ďalej rozvíjame aj v rámci nášho vysielania. Ak máte požiadavku na reportáž, sťažnosti, tipy alebo námety, neváhajte ma kontaktovať na adrese miriama.polakova@nitrianskyhlasnik.sk alebo na telefónnom čísle 0915/595 261

Forgot Password